- REKLAMY -

Zdravím!

Vítam zblúdelých jedincov, pochopiteľne Vás, na svojom blogu! Usmívající se
Jeho obsah je, pravda, trošku nesúrodý, ale všetko sú to výplody z mojej hlavy.
Moja tvorba, moje postrehy, moje myšlienky, proste moje, moje, moje... Ale nie som narcis! Úžasný
Ak chcete - komentujte, ak nie - tak komentujte tiež. Samozrejme, žartujem.
Len Vás žiadam, že v prípade, ak si budete chcieť niečo skopírovať a použiť to na nejaký účel, dajte mi najprv vedieť a vždy uvádzajte zdroj! Na to som sem šmarila túto ikonku. Vrelá vďaka za pochopenie! Usmívající se
Prajem Vám príjemné chvíle strávené na OPEN MINDS! Takže majte myseľ otvorenú Mrkající

Week Theme

Marry me?

4. listopadu 2012 v 13:29 | Peetie
Mladý muž stojí v klenotníctve a beznádejne pozerá na záplavu blyštivého, až zrak oslepujúceho, bohatstva. Ktorý je ten pravý? pýta sa sám seba frustrovane.

"Môžem Vám nejako pomôcť?" prichádza predavačka ako na zavolanie.

"Hľadám zásnubný prsteň." Odvetí mladík okamžite a úľavou si povzdychne. Snáď to teraz pôjde o čosi jednoduchšie.

Účinok alkoholu - a to je všetko?

21. října 2012 v 19:49 | Peetie
Môj otec pije, moja mama pije, moja sestra pije, môj brat pije. To je teda rodina. Nuž... a potom som tu ja.

Je tu vôbec niečo moje?!

9. října 2012 v 21:38 | Peetie
Článok k téme týždňa - "To je moje!"

Seďo-ležím na gauči (túto činnosť mám patentovanú) a relaxujem pri rozpozeranom filme. Odrazu sa v obývačke zjaví brat a takmer mi vytrhne ovládač z ruky. Zamračím sa naňho až šľahajú blesky a zhúknem, že sa na to pozerám a nech sa neopováži prepnúť.

"Dávajú futbal." Zadre niečo v podobnom duchu, ako keby to malo objasniť celú situáciu. Kašlem ti na futbal! Práve ukazujú môjho milovaného Bena Afflecka!

S nadávkami sa postavím a predupem si cestu k chladničke. Otvorím dvierka a hľadám svoj milovaný energetický nápoj. No nech čumím ako čumím, v chladničke sa žiadna stopa po kofeíne nenachádza. Zavrčím a zbliaknem do útrob domu, ktorý zadubenec mi vychľastal môj energeťák. Podráždená si nalejem aspoň blbý pohár blbého jahodového sirupu a vraciam sa do obývačky.

Už sa chystám zvaliť do pohovky, keď sa zarazím pri pohľade na chlpaté klbko stočené na mojom vyhriatom mieste. To psisko!

###

Nuž... žiť v symbióze so štyrmi ďalšími ľuďmi a psom občas naozaj nie je jednoduché. A o svoje veci a práva sa musíte kde-tu pobiť. Doslova.

Status lenivosti: okey, dude

7. října 2012 v 21:19 | Peetie
Okej, bola som natoľko lenivá, že dokonca aj tému týždňa píšem v posledný deň, len pár hodín pred jej finišom. Ale... ALE... je to skutočne tak? Na tento týždeň ma čaká 10 písomiek, čo je úplne nehorázne číslo, plus skúšania z jednotlivých predmetov, plus domáce povinnosti, plus milión ďalších vecí. Ešte sa mi čudujete, že po niekoľkých hodinách učenia chcem mať na chvíľu od všetkých pokoj a vykašlem sa na článok o téme týždňa? Myslím, že sa to dá ospravedlniť.

Jedno je koleso na fúriku!

27. září 2012 v 20:39 | Peetie
Je mi to jedno.

Pche!

Jedno je koleso na fúriku. Jedno je slnko, okolo ktorého sa teperí naša Zem. Jedna je päťka v mojej žiackej zo štvrtej triedy. Aj to zo zemepisu, no hnus! Jedna maturita ma čaká, jedna dávka nervov spotrebovaná. Jedna čokoláda na mňa čaká schovaná v skrinke a jeden trápny film pozerá mama v telke. Jedna skvelá pesnička mi hrá v slúchadlách, jeden pes mi chrápe pri nohách.

Je mi to fakt že ale úplne jedno!

25. září 2012 v 21:59 | Peetie
Túto skomolenú vetu som vyslovila už mnohokrát. Je pravda, že väčšinou pri riešení triednych záležitostí. Prejaviť totiž nejakú väčšiu reakciu by bol podnet na nekonečnú debatu, čo v preklade znamená hádku. Na to ja fakt nemám nervy. A to ešte v prípade, ak ide o nejakú somarinu.

Víly... Seriously? Neviem, čo si myslieť.

17. září 2012 v 21:19 | Peetie
Článok k TT - Já verím na víly! A jo, a jo, a jo! (Veď to ani nemám ako poriadne preložiť do slovenčiny! A áno, a áno, a áno? WTF? Šlápnul vedle)

No môžem snáď za to?!

14. září 2012 v 19:49 | Peetie
Niektorí ľudia so sebou nie sú spokojní. Patrím medzi nich. Je to smutné, ale je to pravda. Moja telesná schránka oplýva vlastnosťami, ktoré mi niekedy nehorázne lezú na nervy, ale nebyť sama sebou a pretvarovať sa... hm, to si rovno môžem oholiť hlavu, vyváľať sa v blate a tvrdiť, že som Barack Obama. Úplne od veci.

Tomu sa hovorí charakter!

10. září 2012 v 21:39 | Peetie
Keď som si dnes prezrela tému týždňa, nebola som veľmi nadšená. Potom som bola nadšená a následne zase zmätená. Spočiatku som totiž chcela písať všeobecne o charaktere ľudí, ale to sa mi zdalo neosobné a možno pre niekoho i nudné. Tak som to chcela zmeniť na môj charakter, ale to by bola čistá katastrofa, takže som nakoniec dospela k rozhodnutiu, že popíšem jednu udalosť z môjho života, ktorá hovorí o dvoch základných charakteroch človeka.

"Ideme ďalej" je len bezmocný výkrik

1. září 2012 v 15:29 | Peetie
Sedím na gauči a spomínam. A pri veciach, ktoré mi zapľavujú myseľ, mám chuť niečo rozbiť. Každý robí chyby, každý by sa z nich mal poučiť a ísť ďalej. Na túto vetu mám jediný názor - kravina! Neviem ako ostatní, ale ja som k sebe obzvlášť kritická, takže si všetko vyčítam desaťnásobne. Trápi ma, keď niečo pohnojím a len veľmi ťažko prijímam fakt, že čo som už vykonala, nevrátim späť. Väčšina mojich prešľapov bola vykonaná v dôsledku rýchlych rozhodnutí. Dostala som sa do úzkych a pod tlakom sa musela rýchlo rozhodnúť. Mám talent rozhodnúť sa vždy zle.

Takže pri toľkých spomienkach, ktoré mi ťažia myseľ nechcem len tak ísť ďalej. Chcem ísť späť. "Ideme ďalej" si hovoríme len preto, že nemáme na výber. Sme úplne bezmocní. A to ma štve. Chcem zostrojiť stroj času, časový teleport, časovú dieru, bicykel, hocijaký sakrament, s ktorým sa vrátim do okamihov, ktoré som tak pokafrala. Všetko by som napravila, všetko by bolo správne. Viem, že dokonalosť spočíva v nedokonalosti, ale ja som ochotná tú dokonalosť obetovať a byť dokonalá. Dáva to zmysel? Dúfam, že áno.

Po týchto dvoch strofách už zrejme chápete, aké náročné je pre mňa ísť ďalej. Čo iné mi však zostáva?
P.S.: Ak by predsa len niekto náhodou predával stroj času, dajte mi vedieť. Mám vážny záujem.
###
Ako sa s vecami vyrovnávate vy? Hovoríte si "proste pôjdem ďalej"?

Máj mádr

26. srpna 2012 v 20:03 | Peetie
"A kto ti utieral zadok, keď si bola malá?!" Bože, tak toto som počula nejedenkrát. Nie pri hádkach na život a na smrť, ale skôr v momentoch, keď som do maminy vyrývala, doberala si ju, atakdále. Keď som bola malá, bola som neposlušný čert, takže bližšie zoznámenie môjho zadku s vareškou bolo takmer na dennom poriadku. Musím uznať, že to bola účinná výchovná metóda. A možno práve preto bol môj zadok vždy malý, ale zato pevný. Smějící se Mamča ma sprevádzala životom na každom kroku, aj teraz si bez nej neviem uvariť jedlo alebo vyžehliť oblečenie (odkedy som sa popálila na žehličke, mám z toho menšiu traumu). Vždy znášala moje vrtochy a... no vlastne ich znáša až dodnes.

Teraz si dáva šlofíka na gauči po tom, ako mi farbila vlasy na červeno. Áno, ďalší môj blbý nápad. Spočiatku ma odhovárala, ale ja som ako správny tvrdohlavý jedinec jej výchovným keciam... pardon, radám, odolala. Mimochodom, proces farbenia vlasov bola fakt haluz.

S mamkou sa bavíme skôr o neutrálnych veciach, nikdy nehovoríme o niečom osobnom, skôr ohovárame jednu susedu, ale pst! Som tá, ktorá ju vie rozosmiať a vždy niečím pobaviť. Som také jej trdlo. A to som už plnoletá ženská! Áno, fakt mi lichotí, keď ma nazve ťapou.

Čo na záver?

Vadia nám, lezú na nervy tak, ako lezú aj do súkromia, kritizujú, poúčajú a vytáčajú nás, no napriek tomu ich zbožňujeme, aj s ich chybami. Naše maminy!

Chcem dať zbohom čiernej

16. srpna 2012 v 22:23 | Peetie
Naťahujem si čierne pančuchy, obliekam si jednoduché čierne šaty. Do vlasov dávam čiernu čelenku. Pozriem na svoj odraz v zrkadle a cítim sa mizerne. Je mi do revu, i keď na tvári nedávam nič znať. Začujem klopanie, hneď nato cez dvere vykukuje mama.

Blindness - svet v temnote

14. srpna 2012 v 22:54 | Peetie
Zobudíte sa a vidíte čiernu. Najete sa a prezlečiete, vidíte čiernu. Pohladkáte psa, zapnete rádio a začnete umývať riad, no stále vidíte čiernu... Ste nevidiaci. Čierna obkolesuje Váš svet deň čo deň, je Vašou súčasťou, akýmsi smutným údelom osudu. Existuje mnoho ľudí, ktorí sa boja tmy, možno Vy ste práve jedným z nich. A teraz si predstavte, že celý zvyšok života strávite v temnote.

Rozmaznanec

8. srpna 2012 v 19:18 | Peetie
Sedím v obývačke a obedujem vyprážané bravčové rezne. Statočne odolávam prosiacim očiam tej malej krpane a jej existenciu pod stolom ignorujem. Hovorím jej: "Fuj, nedostaneš! Budeš tučná!" Spokojná so sebou, že som ako správna panička neustúpila, sa zadívam na telku. Vzápätí príde otec, posadí sa vedľa mňa s tanierom a automaticky hodí kúsok mäsa psovi. A všetka snaha je v ťahu!

Génius - ten zasran!

4. srpna 2012 v 15:06 | Peetie
O tomto géniovi som sa dozvedela už dávnejšie, takže keď som si všimla tému týždňa na blog.cz, nebolo o čom a okamžite som začala spisovať život tohto človeka.

Optimista - či?

2. srpna 2012 v 22:37 | Peetie
"Aj najsilnejšieho z nás občas zalejú slzy." Ale s týmto článkom to možno až tak nesúvisí.
 
 

Reklama