- REKLAMY -

Zdravím!

Vítam zblúdelých jedincov, pochopiteľne Vás, na svojom blogu! Usmívající se
Jeho obsah je, pravda, trošku nesúrodý, ale všetko sú to výplody z mojej hlavy.
Moja tvorba, moje postrehy, moje myšlienky, proste moje, moje, moje... Ale nie som narcis! Úžasný
Ak chcete - komentujte, ak nie - tak komentujte tiež. Samozrejme, žartujem.
Len Vás žiadam, že v prípade, ak si budete chcieť niečo skopírovať a použiť to na nejaký účel, dajte mi najprv vedieť a vždy uvádzajte zdroj! Na to som sem šmarila túto ikonku. Vrelá vďaka za pochopenie! Usmívající se
Prajem Vám príjemné chvíle strávené na OPEN MINDS! Takže majte myseľ otvorenú Mrkající

Chcem dať zbohom čiernej

16. srpna 2012 v 22:23 | Peetie |  Week Theme
Naťahujem si čierne pančuchy, obliekam si jednoduché čierne šaty. Do vlasov dávam čiernu čelenku. Pozriem na svoj odraz v zrkadle a cítim sa mizerne. Je mi do revu, i keď na tvári nedávam nič znať. Začujem klopanie, hneď nato cez dvere vykukuje mama.



"Si hotová? Musíme už ísť." Hovorí mi tlmene. Len prikývnem a ona opäť odíde. Posledný raz pozriem do zrkadla, beriem do rúk čierne baleríny a schádzam po schodoch do haly. Moja rodina trochu roztržito pobehuje po dome, zháňa posledné veci, aby sa na nič nezabudlo. Ja tam stojím a premýšľam, či som jediná, ktorej sa to zdá šialene zúfalé a smutné.

Najradšej by som sa zavrela v izbe a zahrabala sa do perín, namiesto toho musím čeliť hromade ľudí, ktorí mi budú dutým hlasom priať úprimnú sústrasť. Och, nech idú všetci dopekla!

"Tak čo tam stojíš? Poď už," súri ma otec a ja si uvedomím, že som tam stála ako soľný stĺp zatiaľ, čo všetci už nastúpili do auta. Nastúpim teda tiež, cestu nevnímam, vystupujem, ignorujem ľudí naokolo. Kráčam strmo hore kopcom a desím sa toho, čo uvidím v tej miestnosti. Viem, čo ma čaká, ale nechcem, aby to tam bolo. Možno potom uverím, že to nie je pravda. Že sa to nedeje. Už zase. S mojím starkým. S mojím strýkom. A teraz s mojou starkou. Už proste nevládzem. Unavene si povzdychnem a vstúpim do smútočného domu.

Pohreb prebehol tak ako je to vždy - s plačom, slzami, spomienkami. Po tom, ako som konečne opustila cintorín, ma náhle pohltil hnev. Prekvapila ma jeho intenzita a prudkosť. Celé telo som mala vo chvejúcom kŕči, ruky som mala zaťaté v pästiach. Veď je to také nespravodlivé! Už v živote nechcem, aby sa to opakovalo. Už nikdy nechcem byť celá oblečená v čiernom. Už nikdy sa nechcem lúčiť...

...Je smutné, že sa tak nestane.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Rebecca Rebecca | Web | 21. srpna 2012 v 18:01 | Reagovat

Strašne dojemný článok bolo mi d plaču :-(
Aaaaa Ahoj nechces pixelku ak áno tak tu http://monsterklub.blog.cz/1207/adoptuj-si-pixelku
Je tam 49 pixeliek tak si možno niečo najdeš
P.S. Ak si niečo adoptujes pls daj si to na blog :-)))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama